Štefánik Trail 2014 / 13.6.2014

17.06.2014 16:08

Obavy musia ísť bokom. Dnes je piatok trinásteho, môj veľký deň. Takmer celý rok som sa tešil a pripravoval. Čakal na túto chvíľu, tak poďme na to!

 

Brezová pod Bradlom - Mohyla 18:00

 Chvíľu pred štartom som sa stretol s Viktorom Špalekom, krátko sme zhodnotili našu prípravu a uzavreli dohodu o spolupráci na najbližší deň. Skupina 70 ľudí sa postavila pod štartovný oblúk a čakala na pokyn, ja medzi nimi. Nie je cesty späť! Vypálili sme hneď, svižne a bez okolkov sme sa zaradili do stredu štartového pola. Prvý strmší zbeh z Mohyly otestoval naše kolená, potom dlhé stúpanie z Brezovej vyskúšalo naše stehná. Uspeli sme. Táto prvá etapa však odhalila jeden nedostatok a to je moja deravá hlava. Mal som nachystaný kompakt, batérie nabité, ale SD karta ostala doma na poličke, takže po prvej selfie som foťák odložil hlboko do vaku a bolo dofotené!  Do prvej občerstvovačky to bolo len 15km za 1hodinu 45 minut sme to zmákli.

Dobrá voda 19:42 (15KM)

Hurá!! Prvý checkpoint za nami, ide to v pohode. Občerstvovačky bohaté na ovocie, jonťáky, praclíčky, keksíčky, sladkosti aj slanosti. Ideme do noci. Pomaly, ale isto už bežíme len sami dvaja, pred nami ani za nami nikto v dohlade. Vykecávame o živote, o práci, o ženách a o športe. Prvé náznaky nekomfortu, už sú tu. Sem tam ma pichne v lýtku, sem tam šlacha pri kotníku, striedavo rôzne časti tela. So stoickým kľudom si z času na čas prejdeme do chôdze a šanujeme sa. Slnko už zapadá za najbližšie kopce. Obzor sa pekne oranžovie, užívam si romantiku s Viktorom. Vyberám čelovku. Nočná Etapa môže začať! Blížime sa k Zárubám, prvý krát v živote som na tomto mieste a ešte k tomu v noci. Pri stúpaní vidíme za sebou rad svetielok jak si šlapú serpentínkami. Paráda! Tempo máme skvelé, stále niekde v strede poľa. Machrujem a dávam si dole tričko, bežím do polpása vyzlečený, "šak postavu na to mám" Prebiehame Záruby - skalnaté a príkre svahy meníme za prudké klesanie po lesnom chodníku k Bukovej. Cítim sa skvelo, píšem Mirke jak sme na tom. Buková kúsok pred nami.

 

Buková 23:36 (39KM)

Šup - Šup žiadne zdržovanie, Viktor chce čím skôr vybehnúť. Dopĺňam vodu, tlačím do seba všetko čo vidím. Najviac mi vezie mastný chleba s cibuľou! Posledný krát sa míňame s Martinom Urbaníkom. Čaká nás nočná šichta cez Vápennú. Vybiehame odhodlaní pokračovať v nastavenom tempe, síl je dostatok. Zahrávame sa s myšlienkou dobehnúť v limite 24hodín, ale ako sa hovorí: "Keď chceš rozosmiať Boha, povedz mu o svojich plánoch!" Pri Vápennej sme sa trošku zdržali, jaksik sme nevedli nájsť heslo na mŕtvej kontrole, stratili sme asi 15minút, ale veď čo to je proti nekonečnosti vesmíru. Dole kopcom už nás pekne začali omínať nohy, mňa šlachy okolo kotníku a nártu a Viktora chudáka boleli zase holene. Vchádzame do spiacej dediny, všade tichúčko. Len pár podivínov s lampami na hlavách vybieha z lesa.. To sme my! Čudáci blížiaci sa k futbalovému stánku FK Sološnica. Tam je ďaľšia zástavka.

 

Sološnica 03:24 (57KM)

V Sološnici sme si príjemne pokecali s čakajúcimi štafetármi, dozvedeli sme sa, že čelo pretekov už je za Pezinskou Babou, čiže asi 20km pred nami - Neuveriteľné! Dobre sme sa najedli, pozitívne naladili a po 20 minútach vyštartovali opäť do hôr - tentokrát v ústrety krásnemu ránu. Do kopcov sme pekne kráčali, rovinky sme sa snažili behať a dole kopcom podľa možností. Pri svitaní som sa opäť pokochal romantickým prieždením, zore hýrili farbami - ružové, oranžové, takové aj makové. S Viktorom sme sa už miestami nebavili , len rozjímali, čumeli pod nohy a do diaľky. Proste do blba. Pri chôdzi som si pustil nahrávky, čo mi Mirka zabezpečila. To ma povzbudilo, pobavilo aj zahrialo pri srdci. Skvelá vec! Na Skalnatej som si prečítal zase odkaz od Patrika v znení " pome, neľutuj sa!" a takto som 3/4 úseku premýšlal nad rodinou a priateľmi. K blížiacej sa Babe nás začali obiehať štafety. Uvedomoval som si že polovica závodu už sa blíži, ale pôsobilo to na mňa skôr deprimujúco. Pár kilometrov pre kontrolou ma Viktor opúsťa dáva sa do svižného behu.

 

Pezinská Baba 07:42 (76KM)

Na Babe sme v dobrom čase, stretávam sa opäť s Viktorom, dávame si teplú polievku. Skúšam chladiaci sprej na zapálené šlachy. Vybieham s vedomím, že pred mesiacom som tento úsek už bežal a mám ho zmapovaný. Myšlienkami som už ale na Kamzíku, kde ma bude čakať môj podporný team. Treba týchto 27km zvládnuť čo najrýchlejšie, ale moc to nejde. Začínam viacej kulhať na ľavú nohu, uderil som 2 ibalginy. Viktor trpí ešte viac a s pribúdajúcimi kilometrami mu odchádzajú sily a zväčšuje sa bolesť.  V tichosti šlapeme, zívame, klipkajú nám oči, predbiehajú nás 3 ultra bežci. Kilometre naskakujú pomaly, nekonečný a bolestivý úsek. Začíname byť jak slimáci. Asi 15km pred Kamzíkom som sa rozhodol trochu zabrať, Viktor sa nepridáva tak ho nechávam za sebou, klusom si to valím. dobieham tých troch ultra, to ma povzbudilo, nezastavoval som, neobzeral som sa. Posledný stupák na Kamzík, už bude dobre, už to dám. Magickú 1OO mám za sebou!!

 

Kamzík 13:49 (104KM)

Support team sa o mňa postaral! 30 minút mi vlievali energiu do žíl, resetovali hlavu všetko čo som potreboval, už som cítil vôňu vavrínu. Prezul som sa do nových bot NB 890, dal si čisté ponožky a tričko. Ako vystrihnutý z magazínu som vyštartoval. V tom istom momente dobiehal na Kamzík aj Viktor, žial tam už aj skončil. Určite mal na to dokončiť, ale bolesť to je vec zlá a zákerná. Asi sa už naozaj nedalo. Ja som teda pokračoval. Po asfalte som išiel jak drak, stiahol som náskok dalšieho ultra, volal sa Peter, dobehol som ho potiahli sme spolu pár kilometrov. Išlo to super, ale nie na dlho! Pri pokuse o únik mi začala v kotníku a nárte pulzovať bolesť do toho sa ozvalo už aj koleno (nasadil som si bandáž). Bolesťou už mi krútilo fejs, daľší ibalgin som už nechcel, musel som spomaliť, veľmi spomaliť. Išiel som jak strelená srnka. Na Devínskej kobyle som si vytrpel najviac, keď som sa pri klesaní pošmykol a padol na riť, som myslel, že sa už na nohy nepostavím. Chvíľku som sa len tak válal v prachu, kukal do neba, spytoval sám seba. No nič treba pokračovať, postavil som sa a pajdal dalej. Pri ďalšej serpentíne som sa zrýpal zase, až mi slzy vyhŕkli, jak mi šlachy ponaťahovalo. Preklínal som ten kopec, každú skalu a koreň. Vedel som ale, že do predposlednej zastávky už to ďaleko neni, musel som sa vzchopiť. Pre dobrú fotku som sa pár sto posledných metrov pokúsil aj o beh. Podarilo sa.

 

Devín 19:20 (125KM)

 

Malacká enkláva ma čaká s transparentom a dobrou náladou. Sú skvelí!!! Vyčarujú mi úsmev na tvári. Zdržím sa asi 15 minút, viem čo ma ešte čaká, nesmiem moc otálať. Vybieham za hlasného povzbudzovania, cítim sa jak celebrita,smejem sa, snažím sa bolesti ignorovať. Prvé 3 kilometre idem behom, viem že pokým sa ešte dá, treba ísť. Vybieham do kopcov, do viníc nad Devínom. Nekochám sa, šlapem, krok za krokom, únava a bolesť ma ubíjajú. V polovici ma dobieha ďalší ultra Marek, pripája sa ku mne a ideme krokom. Noc nás zastihla v lese, v kopcoch. Nechcel som dobehnúť po tme, ale ináč sa nedalo. Schádzame do mesta, tu ma čaká moja podpora, moja barlička! Pred poslednými drastickými schodmi sa ku mne pripája Mirka. To viem, že už to zvládnem aj keby čo bolo, že už to nevzdám. Kráčam odhodlaným krokom, pred cieľom sa pokúšam o poklus, ale som jak z dreva, uz to nešlo! Pod cieľový oblúk som vkráčal tesne pred polnocou s výsledným časom 29:57:03 na 39.mieste.

 

Eurovea 23:57 (140KM)

Chlapci ma čakali so šampanským a bonboniérou, dostal som nádhernú medailu a knihu s názvom Hledání Ultra. Myslím, že niečo ultra som už našiel. V sebe, aj v ostatných!!! Ďakujem.